ASUÁN A sme v Asuáne. Stanica je trochu od centra, tak hľadáme nejakého taxikára. To samozrejme nebol problém, je to celkom sympaťák a zobral nás do mesta za 5 libier, zjednávať sa nám nechcelo. Ale bol veľmi ochotný vodiť nás po hoteloch a nájsť pre nás ten správny. Žiaden typ sme nemali, tak sme to nechali naňho a asi to bolo celkom dobré riešenie. Doviedol nás do hotelu Al-Oraby, ponúkli nám tu izbu pre dvoch za 25 libier aj s raňajkami. Je to ani nie päť minút od nábrežia, izba vyzerá celkom slušne, tak to berieme. Majiteľ hotela nám hneď ponúkol výlety na tie dva dni, čo v Asuáne strávime. Kúpili sme si výlety na dva dni: 1. deň (t.j. ešte dnes popoludní) by sme mali vidieť botanickú záhradu na Kitchenerovom ostrove, najesť sa na fellúke, pri západe slnka oboplávať ostrov Elefantínu a pozrieť núbijskú dedinu na druhom brehu Níla. Druhý deň dopoludnia by sme mali vidieť nedokončený obelisk, Veľkú asuánsku priehradu a chrám na ostrove Philae (Pilak). To všetko za 48 libier (bez cien za vstupenky). Možno veľa, nevieme, majiteľ hotela na zjednávanie moc chuti nemal. Ale kedže budeme v Asuáne len krátko a v ponuke bolo všetko, čo sa tu dá vidieť, vzali sme to. Okrem toho vzdialenosti sú tu dosť značné, museli by sme používať taxíky a ešte aj väčšina zaujímavostí je na ostrovoch. A my sme nechceli strácať čas zisťovaním, ako sa kam a kedy dostať. Tak veríme, že uvidíme všetko, čo máme uvidieť. Ešte sa ho pýtam na autobusy do Hurghády, kam by sme chceli na druhý deň odísť. Posledný vraj chodí o pol štvrtej, škoda, plánovali sme, že bude chodiť aj nejaký nočný spoj. Ale keďže sa už tešíme k moru, vydáme sa do Hurghády tým o pol štvrtej. Nebude to asi nič moc prísť tam o polnoci, ale čo už. Lístky takisto dostaneme až v autobuse. A opäť sme tu zažili srandu s naším knižným sprievodcom. Majiteľ hotela nám začal tvrdiť, že na obrázku je tentokrát (na rozdiel od Tita v Luxore, ktorý na ňom spoznal svojho brata) jeho otec. A opäť sme mu neverili, až sa začal tváriť nahnevano :) Ubytujeme sa na izbe a už o chvíľu ideme dole do prístavu. Nastupujeme na loďku, z ktorej onedlho prestupujeme na tú našu. Je nás z nášho hotela šesť a stretli sme sa tu samí Slováci :) Plavíme sa dole prúdom a o nejaký čas sa nám otvára nádherný výhľad na slnkom osvietené duny oproti Asuánu. Kombinácia charakteristických bielych plachetníc, modrého Nílu, zelených paliem a piesočných dún vytvára neopakovateľné obrazy. Paráda! Ten pohľad bol skvelý. Medzitým naši dvaja sprievodcovia pripravujú večeru. Kedže vyznávajú zásady správneho stolovania, vyťahujú z úložného priestoru na prove starú špinavú handru a na nej nám prestierajú naše jedlo. Malo by to byť kurča s ryžou, polievka, posúchy a nejaká omáčka. Pravdu povediac, to jedlo sa nám veru moc nepáčilo. Už to kurča, čo vyzeralo viac ako holub, bolo nedovarené, ryža tiež taká divná. To málo čo sme zjedli bolo napokon pre istotu zaliate vodkou :) Žalúdok našťastie vydržal. Tí Slováci, ktorých sme tu stretli, boli tí nešťastníci bez víz, ktorí ostali na letisku v zašvábovanej miestnosti trčať 20 hodín. Pomoci sa dovolali len tak, že sa im podarilo na vecko prepašovať mobil. Ináč by ich asi vrátili nejakým lietadlom domov. Mali sa potom ďalej na tejto loďke, kde sa teraz pomestíme ako tak posediačky, plaviť dva dni a noci do Luxoru. Keď neskôr vyliezli niekde z loďky na nedojedenú večeru dobre vyrastené šváby, asi im nebolo všetko jedno. Na tej podlahe by som spať nechcel :) Botanická záhrada na Kitchenerovom ostrove Vstupné do botanickej záhrady bolo 5 libier, so sprievodcom na loďke sme sa dohodli, že nás počká o hodinku na druhom konci ostrova. Na ostrove bolo príjemne, Angličania im to tu pekne postavili. Boli tam nádherné palmy všetkých možných druhov a opäť nádherné výhľady na piesočné duny. Zavesili sa na nás dvaja predavači suvenírov, predávali také náhrdelníky z rôznych bobúľ a orechov veľmi prenikavej vône. Dodnes mám taký pocit, že na ne minuli dosť parfému. Za jeden náhrdelník chceli päť libier, ale títo nás tak ľahko nedostali a za sedem libier sme ich nakoniec dostali tri. Tvárili sa namrzene, ale vo vnútri boli možno veľmi spokojní s obchodom. Pri pohľade na piesočné duny na západnom brehu je naľavo dominantou mauzóleum Aga-chána z roku 1957, niekdajšieho vodcu šíitskych ismailovcov (nejaká muslimská sekta). Napravo je vidieť skalné hroby správcov a vysokých hodnostárov z Elefantíny, nad nimi sa nachádza kupolovitý hrob miestneho islámskeho svetca. západ slnka pri ostrove Elefantína Vraciame sa na našu fellúku a pozdĺž ostrova Elefantína sa plavíme zoči voči západu slnka. Slnko tu nezapadalo tak nádherne a reklamne ako v Luxore, ale aj tak to malo niečo do seba. Samotný ostrov dostal meno podľa veľkých oblých skál sivej farby, ktoré mohli zdiaľky pripomínať slona. V južnej časti ostrova sa nachádzalo v čase starého Egypta mesto Abu (v preklade slon), ktoré bolo najjužnejším pohraničným mestom Egypta. Bolo tu veľa chrámov, palácov a obydlí, dnes tu ostali len rozvaliny. Takže ich asi úplne stačilo vidieť z loďky a neľutujeme, že sme ich nestihli vidieť zo súše. Postupne sa zmráka a rozsvietené nábrežie Asuánu vytvára peknú scenériu. V núbijskej dedine Asi bol večer nejaký nepriaznivý vietor, lebo sa našim sprievodcom nedarilo priraziť k brehu. Nakoniec nás vyložili na mieste, ktoré je za denného svetla nepochybne smetiskom a ukázali nám, v ktorom dome nás budú očakávať. Tak sme rozsvietili baterky, to sme však nemali asi robiť :) len takým zbežným pohľadom som uvidel na zemi pár hnedých chrobáčikov, tak sme odtiaľ čím skôr zmizli. V dome nás už čakali miestni Núbijčania, ktorí majú tých našich štyroch Slovákov sprevádzať až do Luxoru. Sú to ľudia odlišní od arabských Egypťanov, majú už bližšie k černochom a mali sme pocit, že sú milší a priateľskejší. V ich dome zneli reggae rytmy Boba Marleyho, ponúkli nás mätovým čajom a vodnými fajkami, čo niektorý aj využili. Okolo deviatej, pol desiatej sme sa preplavili späť na druhý breh a popozerali ešte trochu Asuán. Obchodníci nám opäť ponúkali všetko možné, ale neboli už taký neodbytní ako v Luxore. Keďže sme už mali nakúpené to čo sme nakúpiť chceli, nepochodili. Druhý deň 25.11. ráno vstávame opäť skoro, už o siedmej by sme mali vyraziť na ďalší výlet po Asuáne. Dostávame v hotely raňajky - miestna placka (v Asuáne sa chlieb alebo obdoba rožkov asi nevyskytuje) maslo, džem, syr, vločky a mlieko - celkom ok. Prichádza taxík a odváža nás siedmych (oproti včerajšej zostave sa k nám pridal ešte jeden Angličan) na prvú dnešnú zastávku. Nedokončený obelisk kráľovnej Hatšepsut V okolí Asuánu sa nachádzali rozsiahle žulové lomy, odkiaľ sa dodávala žula pre väčšinu stavieb a sôch v starovekom Egypte. Do dnešných dní tu ostal nedokončený obelisk s plánovanou výškou 42 metrov a základňou 4,2 x 4,2 m, ktorý dala vytesať kráľovná Hatšepsut a ktorý mal byť najväčším obeliskom v starom Egypte. Mal. Keďže to asi prehnali s tými rozmermi, praskol im. Potom sa ho pokúšali urobiť ešte menší, ale výsledok bol rovnaký. A tak tu ostal navždy uväznený v žule. Človek len krúti hlavou nad tým, ako by také niečo dokázali vyzdvihnúť a postaviť. Platilo sa tu tiež vstupné - 10 libier. Veľká asuánska priehrada Naša cesta vedie ďalej na juh od Asuánu, prechádzame cez priehradný múr starej priehrady, ktorú postavili ešte v rokoch 1898 až 1902 Angličania. O niekoľko kilometrov ďalej sa v púštnej krajine týči múr veľkej priehrady, kam sa opäť dostávame za poplatok 5 libier. Táto bola vybudovaná v spolupráci s v tej dobe bratskými socialistickými národmi, ktorú pripomína aj taký typický socialistický pamätník egyptsko - sovietskeho priateľstva. Na jeho stenách sú rozsiahle texty v azbuke a arabčine, asi o tom, koľko ľudí tam pracovalo, koľko ton ocele tam navozili a koľko záväzkov prekročili :) Ale v kombinácii s palmami je ten pamätník vážne pekný. Priaznivý vplyv tejto priehrady pre Egypťanov, ich poľnohospodárstvo a krajinu celkovo je asi neodškriepiteľný. A keďže každá pozitívne vec prináša časom aj nejaké negatíva, priehrada vraj trochu zmenila charakter egyptského podnebia. Z priehradného múra vidíme aj chrám Kalabsha, ktorý je vzdušnou čiarou od nás vzdialený asi tak dva kilometre. Hrádza veľkej priehrady, ktorá je široká 3,6 km, zdvihla hladinu Nílu v dĺžke asi 500 km, z toho 200 km na území susedného Sudánu. Vraciame sa tou istou cestou späť k prístavisku, odkiaľ odchádzajú loďky na ostrov Pilak. Prechádzame popri kamenistej púšti, škoda len, že sa nedalo zastaviť na dunách, na fotkách by vyzerali super. Chrám na ostrove Pilak V prístavisku si kupujeme lístok, vďaka tipu od krajanov skúšame kúpiť študentský lístok na EURO<26 a hneď sme aj úspešní, tak platíme každý 10 libier namiesto 20. Mal som taký pocit, že predavač nemal ani šajnu, ako taká karta ISIC vyzerá, predal by lacnejšie lístky snáď aj na bankomatovú kartu. Nasadáme na malú motorovú loďku a plavíme sa tak 10 minút na ostrov Pilak. S jej majiteľom sa dohodneme, že nás bude pri ostrove hodinku čakať. Chrám na ostrove Pilak (Philae) je podobne ako ten v Edfu z Ptolemaiovského obdobia, bol teda postavený relatívne nedávno - len čosi pred dvetisíc rokmi :) Po správnosti by to mal byť chrám na ostrove Agílkia - pôvodný ostrov Pilak bol totiž po vzostupe hladiny Nílu vďaka stavbe priehrady zaplavený. V snahe zachrániť toto kultúrne bohatstvo bol celý chrám (ako aj ďaľšie núbijské chrámy južne od Asuánu - najznámejší Abu Simbel) kompletne a v rekordne krátkom čase 30 mesiacov presťahovaný na vedľajší, vodami priehrady neohrozovaný ostrov Agílkia. Chrám bol rozrezaný na 37 363 kvádrov a ostrov Agílkia bol upravený do podoby bývalého ostrova Pilak. Srdcom ostrova je chrám bohyne Eset a bol veľmi podobný tomu v Edfu. Cez prvý pylón, na ktorom je zobrazený Ptolemaios XII. sme sa dostali na veľké nádvorie ukončené druhým pylónom. Za ním sa nachádzala stĺpová sieň a najsvätejšia svätyňa. Okrem toho sa na ostrove nachádzajú aj pamiatky z rímskeho obdobia - rímska mestská brána a Trájanov stánok. mapka chrámu v Pilaku a ešte niečo viac To je už na dnes všetko, vraciame sa taxíkom na hotel a balíme sa - o pár hodín nám odchádza autobus do Hurghády. Chceme sa ísť niekam najesť, po nejakom európskom fast foode sme v Asuáne nenašli ani stopu, v hoteli nám odporúčajú reštauráciu na nábreží. Dáveme si dve pizze: kuraciu a margheritu za 34 libier (do ceny sa v Egypte zarátava aj tzv. service tax za obsluhu vo výške 12%). Obe boli veľmi dobré, nič im nechýbalo. Okolo pol jednej sa nechávame taxíkom odviesť za 5 libier na autobusovú stanicu. Bus do Hurgády nám ide až o 15:30, máme teda tri hodiny čas. Lístok nám skôr nepredajú, až v autobuse. Do mesta sa nám už späť trepať nechce, tak tu ostávame v čakárni. Kedže dnes začal ramadán, veľa ľudí cestuje "na sviatky" za svojimi rodinami. Ramadán je posvätný mesiac moslimov, počas ktorého sa povinne postia, od východu do západu slnka majú odopreté všetky telesné pôžitky - jedlo, pitie čo i len vody, fajčenia atď. Obdobie jeho trvania sa každý rok mení, zvyčajne to však je v priebeho nášho novembra alebo decembra. Čas na stanici nám však ubehne rýchlo, sme tu jediní cudzinci, takže sme hneď stredobodom pozornosti. Dávajú sa s nami do reči dvaja asuánčania, oni vedia biedne po anglicky, my vôbec nič po arabsky. Ale veľmi ich zaujal náš knižný sprievodca Egyptom (koľkýkrát už :) Tak v nej spoločne listujeme, pozeráme obrázky a domáci hádajú, čo na nich je. Svoju krajinu poznajú asi dobre, väčšinou nemajú problémy. Kedže na konci knihy je česko-arabský slovník, skončilo sa to po čase výučbou arabčiny. Ale tuším som si nezapamätal nič, snáď len to obligátne "salam maleikum" :) Naši spoločníci sa časom prestriedali, ale títo asuánčania boli všetci veľmi milí ľudia. A vôbec, ten Asuán bol oproti Káhire veľmi príjemné mesto, aj čo sa týka obchodníkov - spomienky naň máme len tie najlepšie a sme radi, že sme išli až tak ďaleko na juh. V Asuáne sme zisťovali aj možnosti, ako sa dostať do cca 300 km vzdialeného Abu Simbel, kde sa nachádzajú dve majestátne a svetoznáme skalné svätyne Ramsesa II. Kvôli nepokojom v neďalekom Sudáne bola doprava po ceste ako aj po Níle zastavená. Jedinou možnosťou je využiť lietadlá Egypt Airu, samotný výlet je dosť obmedzujúci - odlieta sa ráno o piatej z Asuánu, na prehliadku sú určené dve hodiny, odlet späť je povinný a už o desiatej doobeda je človek späť v Asuáne. Cena sa pohybovala v cestovkách od 120 do 140 dolárov, ale určite to za to stojí. Snáď niekedy nabudúce, my sa už tešíme k moru. Okolo tretej sa život okolo nášho autobusu prebúdza, prichádzajú nejakí ľudia. Za dve libry (libra za batoh) nám nejaký zriadenec dáva batohy do úložného priestoru, tak už veríme, že do Hurgády sa dostaneme. Po menších zmätkoch ohľadom voľných sedadiel (vpredu mali ľudia miestenky - tie predávajú teda asi 24 hod. a viac pred odchodom) nás usádzajú v zadnej časti a vyzerá to tak, že ešte dnes uvidíme Červené more. Zdá sa nám, že autobus sa vlečie strašne pomaly (bohužiaľ, to čo sa nám zdá je aj skutočnosťou), stále niekde stojíme alebo kľučkujeme pomedzi policajné zátarasy. V televízore na nás hučí, podľa reakcií spolucestujúcich, nejaka veľmi populárna divadelná hra. Celý dej tvoria manželské hádky a pomedzi to púšťajú reklamy ako za ranného socializmu. Príšerné :))) Približne o 18:00 prechádzame cez Edfu, okolo desiatej obchádzame Luxor a zamierime cez vrchy na východ smerom k moru. Okolo polnoci míňame rozsiahle hotelové koplexy pred Hurgádou a po takmer deviatich hodinách cesty zastavujeme v konečnej stanici - sme v Hurgáde. Predchádzajúce:   Edfu 24.11.2000 Pokračovanie:   Hurgháda a Červené more 26.-28.11.2000