|
Do Káhiry sme odlietali z Viedne 20.11. o 10:20 doobeda. Leteli sme Airbusom A321 spoločnosti Austrian Airlines, lietadlo bolo plné a stretli sme tu aj nejakých známych zo školy. Krátko po vzlietnutí sa dozvedáme, že v Káhire je jasno a 25 C, tak sa už veľmi tešíme. U nás síce až taká zima nie je, ale 25 C je predsa len 25 C. Let ako každý iný, motory hučia pravidelne ... teda skôr tu počuť len vedľa sediaceho pupkatého chlapíka, ktorý sa prišiel do lietadla doslova nažrať a vychrápať :) Baví sa na ňom celé okolie ako aj personál, jemu to však nevadí a keď sa tesne pred pristátim zobudí, ani netuší, že bol hlavnou atrakciou celého letu.
To je však už nadohľad Káhira, celá krajina až po obzor je zaplnená menšími či väčšími domami prevažne špino-pieskovej farby. Výnimkou je len úzky pás popri Níle, tam získava Káhira so svojimi výškovými budovami hotelov a štátnych úradov charakter veľkomesta. Snažím sa niekde zahliadnuť pyramídy, ale nemal som to štastie vidieť ich z výšky. Viac som už z Káhiry nevidel, medzitým sa zobudil náš spolucestujúci a jeho hlava zaplnila celé okienko :) O chvíľu pristávame a ja sa tento rok opäť ocitám v Afrike.
KÁHIRA
Hneď na začiatok musím povedať, že o ubytovaní a doprave v tomto ľudskom mravenisku toho moc neviem. Mali sme na veľvyslanectve známeho, ktorý sa o nás v Káhire postaral. Takže mu chcem ešte raz aj touto cestou poďakovať za možnosť bývať uňho, zabezpečenie dopravy po meste a veľa ďalších vecí. Po skúsenostiach v iných mestách by nás určite na letisku odchytilo zopár agentov jednotlivých hotelov a doprava taxíkmi prípadne autobusmi by sa tiež nejako zvládla, takto to však bolo všetko oveľa jednoduchšie.
Tak späť k letisku. Náš známy nás čakal hneď v príletovej hale, takže sme si ani poriadne nevšimli, ako sme prešli pasovou kontrolou a o chvíľu sme už sedeli v službnom Mercedese smer centrum. To, čo sa považuje za Káhiru je vlastne súmestie dvoch kedysi oddelených miest Káhiry a Gizy. Hranicu medzi nimi tvorí rieka Níl. Za samotné centrum Káhiry sa považuje námestie Midán at-Tahrír, na ktorom sa nachádza aj Egyptské múzeum. Koľko ľudí žije v Káhire asi nikto nevie, niekde sa uvádza trinásť, niekde pätnásť miliónov ľudí. Káhira je tak najväčším mestom Afriky a významným centrom islámskeho sveta.
Postupne ako sme sa približovali od letiska k centru mesta, začali sme spoznávať čaro dopravy v Káhire. V Alžírsku som zažil všeličo, ale toto bolo niečo unikátne :) všetko trúbi, v dvoch prúdoch sa tlačia štyri autá vedľa seba, medzi autami sa v milimetrových vzdialenostiach motajú chodci, červená na semaforoch je len pre ozdobu, ľudia za jazdy vyskakujú a naskakujú na autobus, v protismere sa plazí vozík ťahaný somárom, všetci sa snažia využiť čo najmenšiu medzierku a zaváhanie druhého na vylepšenie svojej pozície ... sú to také veľké celodenné automobilové preteky. Doprava v Káhire je jedna veľká zápcha, bez ohľadu na to, aká je denná hodina. Časom však človek zistí, že v tomto obrovskom zmätku je predsa len nejaký systém a pri odchode z Egypta začnem uvažovať nad tým, čí takýto organizovaný chaos nie je predsa len lepší ako nekončné európske vyčkávanie na zelený semafor. A úplne na koniec nám neostane nič iné len obdivovať majstrovstvo tunajších šoférov, ktorí s milimetrovou presnosťou riešia všetky situácie. Náš služobný šofér Muhammad bol takisto skvelý a jeho jazda nočnou Káhirou nám zachránila lístok na vlak do Luxoru.
Zatiaľ sme však v Káhire len prvý deň a náš známy nám robí menší výlet autom po večernej Káhire. Parkujeme v meste a ideme do štvrte Chán al-Chalílí, je to vlastne bazár (trh) so starými úzkymi uličkami plnými orientálneho tovaru. Sadneme si do typickej arabskej kaviarničky naplnenej vôňou vodných fajok, kde sa nám okoloidúci "obchodníci" rôznymi trikmi snažia predať všetko možné aj nemožné. Jedno malé dievčatko sa veľmi snaží získať odo mňa moju čiapku, má však smolu. Zuzka prvýkrát zažíva muezínovo zvolávanie veriacich do mešity, časom to už berieme ako samozrejmosť. Večer skončíme v jednej reštaurácii, kde hneď v prvý deň porušíme jednu zo zásad obozretnosti a skúšame kadejaké miestne omáčky so zvláštnou plackou. Reštaurácia však bola vraj overená a samotné jedlo bolo veľmi dobré. A tak končí náš prvý deň v Egypte.
Na druhý deň ráno (21.11.) vstávame skoro, ide sa na pyramídy. Vezie nás tam služobný šofér, kedže ten pozná všetky skratky a všetky zákutia Káhiry, ideme štvrťou, v ktorej by som sa nechcel ocitnúť sám. Nie kvôli bezpečnosti, ale kvôli tomu, že je to v podstate jedno veľké smetisko, kde človek spozná všetky vône a pachy Orientu. Je veľmi zaujímavé pozorovať všetko okolo, ale len z idúceho auta. Postupne ako sa prepletáme Káhirou (či podľa správnosti vlastne Gizou), všímame si, že okolo nás hustne hmla. Šofér hovorí, že takto zrána je to bežné, tak len dúfame, že sa vyčasí. Človek predsa nechodí na pyramídy každý deň.
Pyramídy v Gize (prvý pokus)
Šofér nám ukazuje, že tam niekde v diaľke sú pyramídy. Možno tam fakt sú, ale my ich kvôli stále hustnúcej hmle nevidíme. Strašné. Až keď sme pri vstupe do areálu pyramíd, vynárajú sa z hmly obrysy tej najväčšej - Cheopsovej. Takéto počasie sme si však nepredstavovali ani v najhoršom sne, tak sme dosť sklamaní. Veru to nie je počasie na fotenie. Do areálu pyramíd sa dostávame vďaka miestnemu šoférovi zadarmo a parkujeme pri vstupe do Cheopsovej pyramídy.
Až keď človek stojí pred najväčšou z pyramíd, vtedy si uvedomí ich mohutnosť a veľkosť. A to ešte kvôli hmle nedovidíme na jej vrchol. A keď človek začne rozmýšlať nad tým, že v tej dobe sme my, obrazne povedané, "žili v jaskyniach a vŕtali sa primitívnym náradím v zemi" a na inom mieste zemegule sa stavali stavby, ktoré obdivujeme ešto o niekoľko tisíc rokov neskôr ... musíme starých Egypťanov len obdivovať. Po chvíľke vchádzame do pyramídy vchodom, ktorým vchádzali dovnútra vykrádači kráľovských hrobov. Ľudí je vo vnútri plno, priestoru málo. V úzkych chodbách širokých možno meter a vysokých tak 1,2 m (možno len meter) sa tlačia turisti v oboch smeroch, čim viac je človek vnútri, tým sa kvalita vzduchu zhoršuje a teplota stúpa. Aj keď v pyramíde okrem obitého prázdneho sarkofágu nič nie je (ten ukradnúť nemohli, lebo by ho neprepchali cez úzke chodby), predsa to je len zážitok byť v stavbe starej cca 5.000 rokov, ktorá je postavená len z kamenných kvádrov poukladaných na seba. Keď vydržala pokope toľko rokov, veríme, že tú polhodinku to ešte vydrží :) Návštevníkm pyramídy odporúčame len troška doma potrénovať žabací krok, vyhnú sa tak dvojdennej svalovici z nízkych chodieb pyramídy :)
Tak okolo pol desiatej sme na vyhliadke na malej vyvýšenine, z ktorej je možné vidieť vedľa seba všetky tri pyramídy, zľava najväčšiu Cheopsovu (137,2 m), vedľa nej len o kúsok menšiu Chefrénovu a napravo je tá najmenšia - Mykerínova. V inom čase to je snáď možné, ale dnes vidíme len nepreniknuteľnú hmlu, v ktorej sa slabo črtajú obrysy tej ku nám najbližšej Mykerínovej pyramídy. Pomaly vo mne rastie presvedčenie, že na pyramídy sa budeme musieť pred odchodom ešte raz vrátiť. Lebo takéto fotky by ma veru neuspokojili. A myšlienka byť v Egypte a nevidieť pyramídy sa mi tiež veru nepáči. Cestou z vyhliadky ku sfinge za zastavujeme pri budove lodného múzea, v ktorej je vystavená slnečná loď faraóna Cheopsa dlhá 43 m, ktorú našli počas vykopávok v blízkosti jeho pyramídy. Dovnútra sme si už museli zaplatiť vstupné, bolo to 20 libier + 10 libier za fotenie. Myslím, že sa oplatí ísť dnu, nič podobné nie je možné inde v Egypte uvidieť. Ešte taká zaujímavosť, za tých štyridsaťpäť rokov, čo je loď vykopaná a vystavená, sa vraj vplyvom podnebia viac poškodila ako za tie tisícročia, čo bola pod zemou.
Keďže sa náš šofer niekam ponáhľa, na sfingu nám ostáva minimum času. Akurát si ju odfotíme a musíme bežať späť do auta. Počasie je však mizerné, takže aj tak na tých fotkách toho moc vidieť nebude. To sme však už rozhodnutí vrátiť sa pri návrate do Káhiry o deň skôr a dúfať, že bude lepšie počasie. A našťastie skutočne aj bolo :)
mapka pyramíd a ešte niečo viac o nich
Citadela (mešita Muhammada Alího)
Naša ďaľšia cesta viedla na Citadelu. Je to vlastne pevnosť na vyvýšenine a je z nej vynikajúci výhľad na mesto. Pevnosť začali stavať v roku 1176 a bola dokončená o štyridsať rokov neskôr. Citadela bola sídlom sultánov až do dobytia Egypta Osmanskou ríšou. V areáli sa nachádzajú dve mešity, tá najvýznamnejšia a najdominantnejšia je mešita Muhammada Alího, známa tiež ako alabastrová mešita vďaka kamenným obkladom z tohto materiálu. Tuším aj do tohto komplexu sa platilo vstupné, my sme to však mali opäť vďaka šoférovi zadarmo. Mešitu postavil v roku 1830 sultán Muhammad Alí v tureckom štýle. Ako v každej mešite, aj tu pri vstupu bolo potrebné sa vyzuť. Topánky sa dajú uschovať za nejaký poplatok pri vchode, pre istotu sme si ich zobrali so sebou do ruky. Treba mať dlhé rukávy a nohavice, ak ich nemáte, tak vás zabalia do zelenej plachty (farba islámu :) a bez problémov vás pustia dnu. Na rozdiel od Alžírska sú v náboženskej oblasti tolerantnejší a pre turistov v Egypte urobia všetko. V mešite, ktorá je zakrytá kopulovitou strechou (na rozdiel od ostatných, ktoré sme navštívili a ktoré boli otvorené), bola nádherná výzdoba. Snáď sa mi časť podarila zachytiť aj na fotke. Kuriozitou mešity je vež s hodinami na západnej strane - dar od francúzskeho krála Ľudovíta Filipa za obelisk na parížskom námestí Place de la Concorde. Myslím, že si Egypťania radšej mohli nechať ten obelisk v Luxore.
Pozreli sme tu ešte jednu mešitu Muhammada an-Násira z roku 1334, bola oveľa menšia a jej vnútorná výzdoba mi trochu pripomínala mešitu zo španielskej Cordóby. Z vyhliadky pre mešitou Muhammada Alího sme mali celé mesto ako na dlani, blízko pod nami boli ďalšie dve dominantné mešity Káhiry - mešita Sultána Hasana a mešita Ar-Rifá´iho, tú skôr menovanú sme si potom tiež pozreli. Keďže hmla medzitým čiastočne opadla, videli sme v diaľke aj maličké pyramídy v Gize.
Mešita sultána Hasana (Sultan Hasan Mosque)
Z Citadely sme k dvom vedľa seba stojacim mešitám zbehli peši asi za 10 minút, prezrieť si je možné obidve, my sme si vybrali túto. Vstupné do oboch bolo rovnaké - 12 libier. Vnútri bolo veľmi príjemne, akoby sa tu zastavil čas a človek si tu oddýchol od hluku a zhonu veľkomesta. Centrálna časť mešity postavenej v roku 1363 je otvorená, v strede sa nachádza altánok s umývadlami, kde vykonávajú veriaci očistu. Postranné časti boli zastrešené a vysoko zo stropu viseli lampy, ktoré tu vytvárali takú zvláštnu atmosféru. Aspoň mne sa páčili. Samozrejme tu nechýbal mihráb - je to výklenok v stene, ktorý veriacim ukazuje, ktorým smerom sa nachádza Mekka. Chvíľu sme pri modlitbách pozorovali aj troch miestnych Káhirčanov, ktorý prišli krátko po nás, ináč tu bolo ľudoprázno. Po príjemne strávenej hodinke si zastavujeme taxík a nechávame sa zaviesť na veľvyslanectvo.
Keby mal niekto nebodaj problémy a jediným východiskom by bola návšteva slovenského veľvyslanectva, prikladám tu adresu veľvyslanectva v arabčine. Zíde sa, keď sme ju ukázali taxikárovi, hneď sa vyriešili problémy, kam to vlastne chceme ísť :)
Popoludní trochu oddychujeme a balíme si veci, večer o desiatej nám ide nočný vlak do Luxoru. Lístky sme si dali kúpiť našim známym vopred, dostali sme za 60 libier prvú triedu. Tak sme zvedaví, čo to bude zač. Podvečer sa ešte trocho poprechádzame po hlavnom Káhirskom námestí Midán at-Tahrír a po okolitých obchodných uličkách. Okolo ôsmej nás ešte náš známy berie na káhirskú vyhliadkovú vežu.
Káhirská veža (Cairo Tower)
Táto 187 metrov vysoká vyhliadková veža leží na nílskom ostrove Al-Gazíra. Mali sme z nej celé mesto ako na dlani - vysvietené hotely a výškové budovy, svetlá tisícok káhirských aút, turistické lode kotviace na nábreží ... a niekde vzadu bolo vidieť malé osvetlené ihlany - pyramídy.
Najako sme sa tu však zdržali a náš šofér musel preukázať celé svoje umenie pri jazde nočnou Káhirou, aby sme stihli náš vlak. Ale o 21:55 konečne vystupujeme na hlavnej stanici a šofér nás odprevadí až k nášmu vlaku. Ináč by sme s jeho identifikovaním strávili asi omnoho viacej času a možno by sme to ani nestihli. Ale všetko dopadlo dobre a krátko pred desiatou sedíme v pohodlných kreslách 1. triedy vlaku do Luxoru. Sedadlá sú pohodlné, s natlačenými miestami v našom IC-ečku sa to nedá porovnať. Pri monotónnom hukote železnice pomaly zaspávame a tešíme sa na zajtrajší Luxor.
|
Zatiaľ sme však v Káhire len prvý deň a náš známy nám robí menší výlet autom po večernej Káhire. Parkujeme v meste a ideme do štvrte Chán al-Chalílí, je to vlastne bazár (trh) so starými úzkymi uličkami plnými orientálneho tovaru. Sadneme si do typickej arabskej kaviarničky naplnenej vôňou vodných fajok, kde sa nám okoloidúci "obchodníci" rôznymi trikmi snažia predať všetko možné aj nemožné. Jedno malé dievčatko sa veľmi snaží získať odo mňa moju čiapku, má však smolu. Zuzka prvýkrát zažíva muezínovo zvolávanie veriacich do mešity, časom to už berieme ako samozrejmosť. Večer skončíme v jednej reštaurácii, kde hneď v prvý deň porušíme jednu zo zásad obozretnosti a skúšame kadejaké miestne omáčky so zvláštnou plackou. Reštaurácia však bola vraj overená a samotné jedlo bolo veľmi dobré. A tak končí náš prvý deň v Egypte.
